Senöki a vianočné sovy (2/2)
Malý Senöki vedel, že je zvláštne, keď sa sova bojí tmy, veď v noci tak dobre vidí! Nebol si istý, čo to spôsobilo, ale keďže jeho rodina bola mnoho nocí v práci a nechávala ho v hniezde samého, bol v noci čoraz nervóznejší. Každý cudzí zvuk bol strašidelný a každý cudzí tieň bol desivý.
Jednej noci sa rozhodol, že už toho má dosť, a vydal sa za svojou rodinou, keď odchádzali na nočnú prácu k holhoojským škriatkom. Dal im náskok, aby si ho nevšimli, a potom zo všetkých síl letel za nimi, hoci temný les bol strašidelný.
Všetko išlo dobre, keď sa z ničoho nič objavil poryv vetra a vyvrátil malú sovu z kurzu. Kým sa zorientoval, nikde nevidel ani stopu po svojej rodine! Zrazu sa všetko zdalo oveľa desivejšie a temnejšie.
Praskol konár a úbohá malá sova opäť vystrašene vyštartovala, pričom si nebola istá, či ide správnym smerom, alebo nie. Potom sa v noci zrazu s desivým rachotom pohli konáre. Každý nový zvuk Senökiho vystrašil ešte viac a on sa v tmavom lese celý otočil.
Zrazu v diaľke zbadal svetlo a zo všetkých síl k nemu letel. Aká to úľava, svetlo vychádzalo z jednej z chatrčí Holhooja!
Vletel rovno dovnútra a do rohu, aby sa ukryl, na veľké prekvapenie Holhujky Kary, ktorá pracovala na nejakom sobom zariadení.
"Ach, bože! Čo sa ti stalo, maličký?" Kara sa ponáhľa skontrolovať malú sovu. Po chvíli, keď sa Senöki upokojí, je schopný vysvetliť, že utekal pred niečím strašidelným v tme.
"Čo keby sme sa išli spolu pozrieť, som si istá, že tam vonku nie je nič naozaj strašidelné." Kara chytí lampáš a ponúkne sa, že Senökiho ponesie. Tomu sa veľmi nechce ísť späť von, ale s priateľskou elfkou sa cíti oveľa lepšie.
Vo svetle lampáša vyzerá všetko inak. Ten strašidelný buchot bol len uvoľnená brána a konáre, ktoré sa hýbali, boli spiace soby! Senöki bol v rozpakoch, ale Kara sa zasmiala: "Je v poriadku, keď sa človek bojí čudných zvukov, len si uvedom, že ich v prvom rade vydáva niečo známe. Vieš čo, zostanem s tebou dnes v noci hore a ráno ti pomôžem vrátiť sa domov k rodine."
Senöki s radosťou zostane na večer v Karovej chate a dokonca sa osmelí a začne sa jej pýtať na všeličo o sovách Hviezdoslavových. Celú noc sa rozprávajú a užívajú si spoločnosť toho druhého.
Keď sa ráno sotva začalo ukazovať slnko, Senöki je taký vyčerpaný, že zaspí. Kara sa pre seba usmeje, vytiahne nejaké náradie a s radosťou začne na niečom pracovať.
Netrvá dlho a prebudí malú sovu s prekvapením. "Kedysi som sa tiež bála tmy, ale našla som niečo, čo mi pomáha!" Vytiahne malú plyšovú hračku v tvare škriatka, ktorá je pre malú sovičku ako stvorená na maznanie.
"Keďže som ju vyrobila s láskou, môžeš sa s touto bábikou túliť, keď je vonku tma a strašidlá, a nikdy nebudeš naozaj sám."
Kara sa vracia so Senökim k jeho rodinnému stromu a jeho rodina je veľmi šťastná, že ho vidí živého a zdravého.
Nabudúce, keď Senökiho rodina odíde do práce, sa pritúli k bábike a sníva šťastné sny o tom, ako vyrastie a bude s nimi lietať. Tiene vonku už jednoducho nie sú také strašidelné!
Máme pre vás ďalšie príbehy! Prečítajte si o Vianočnej červenej hviezde.